Tento príbeh bude o dvoch skvelých ženách, ktoré spojila Huntingtonova choroba a ich dobré srdcia. Tie najlepšie veci na svete sú zadarmo, ale niekedy musíme mať vôľu a silu ich urobiť. Rozpoviem vám teda jeden príbeh o tom, ako sa niečo takéto aj reálne stalo.
Ten fakt, že niekto prišiel a vytrhol ju z nudy všedných dní,bol skvelý, a úsmev a objatie boli zadarmo. Bolo to to najlepšie, čo sa dalo dať, tak ako som už na úvod písal.Toto všetko stačilo na to, aby boli narodeniny výnimočné a skvelé. Nutnosť trochu prebudiť Huntingtonom poškodený mozog z “nečinnosti” a pospomínať si na anglické slová bola dobrá lekcia, v ktorej sme obstáli, a bolo jej aspoň na chvíľku dobre.
Na jeseň minulého roku, deň pred oslavou narodenín, k nám prišla návšteva z 3000 km vzdialeného Lisabonu. Prišla za kamarátkou, ktorú v živote predtým osobne nestretla, a prišla preto, aby jej urobila radosť. Aj keď Huntingtonova choroba zoberie veľa síl a možností, predsa len ponechá možnosť tešiť sa zo života.
Ľútosť, ktorú by cítili priatelia, ktorí človeka poznali pred začiatkom prejavenia sa symptómov, v skutočnosti nikto nepotrebuje. Nepotrebujú to oni a ani ten, kto
Huntingtonovou chorobou trpí. Nikto predsa nepotrebuje, aby ho niekto ľutoval. O to viac však človek potrebuje vedieť, že sa niekto teší, že ho vidí. Ľudia, ktorí poznajú toto ochorenie, vedia, o čom hovorím, a im netreba nič vysvetľovať. Naša návšteva vedela veľmi dobre, za kým ide a v akom štádiu ochorenia sa nachádza. Z vlastnej skúsenosti vedela, čo je potrebné a čo nie. Sama totiž pochádza z“Huntingtonovej rodiny”.
A tak namiesto ľútosti tam boli vrelé objatia, pusa na líce a úsmevy, ktoré rozžiarili ten výnimočný čas. (Zahrali si človeče, a ako vidíte, bolo to tesné.) Komunikácia prebiehalav angličtine. No nevadilo to – obe by si asi rozumeli aj bez
slov.
Ten fakt, že niekto prišiel a vytrhol ju z nudy všedných dní,bol skvelý, a úsmev a objatie boli zadarmo. Bolo to to najlepšie, čo sa dalo dať, tak ako som už na úvod písal.Toto všetko stačilo na to, aby boli narodeniny výnimočné a skvelé. Nutnosť trochu prebudiť Huntingtonom poškodený mozog z “nečinnosti” a pospomínať si na anglické slová bola dobrá lekcia, v ktorej sme obstáli, a bolo jej aspoň na chvíľku dobre.
Som rád, že ony dve zažili takýto žiarivý moment, a som za to našej návšteve veľmi vďačný. Prosím, ak nájdete v sebe trochu sily a chuti, skúste rozžiariť aj vy niekomu deň. Iniciatíva “Jeden deň v roku” by mohla pomôcť priniesť trochu radosti do života aj iným ľuďom s HCH a ich rodinám.
Vlado